Čo ešte môžeme čakať?

Poslednú dobu môžeme vidieť výrazne turbulencie na finančných trhoch. Veľkú úlohu v nich zohrávajú najvýznamnejšie svetové centrálne banky. Či ide o Fed, ECB alebo BoJ. Trendom je proste výrazne uvoľnená menová politika. Hlavnými dôvodmi takto vedenej politiky centrálnych bánk je hlavne problém deflácie, podpora súčasnej spotreby a následný ekonomický rast, boj s nezamestnanosťou a pod. No je to to správne, čo ekonomika potrebuje? Čo ešte môžeme čakať?

7.novembra sme videli v podaní Európskej centrálnej banky zníženie minimálnej úrokovej sadzby na historické minimá (0,25%). Euro samozrejme zaznamenalo prepad o približne 200 pipov voči USD. Nikto to oficiálne neprizná zo strany ECB, ale určite sa tomuto prepadu veľmi potešili, keďže sa s útrob eurozóny už ozývali hlasy voči silnému euru. Reči okolo ekonomiky v Európe sa vedú v štýle, že sme všetci spokojnejší s vývojom a bojom proti ekonomickým neduhom, no stále sú tu riziká. Skrátka klasická rétorika ECB. To nám dáva priestor špekulovať, kedy by mohla prísť záporná depozitná sadzba alebo iné výrazne aktivity zo strany ECB. V súčasnosti to ešte nie je potrebné, lebo síce inflácia klesla, no deflácia by sa možno mohla objaviť. A vtedy by sme určite videli výraznú reakciu ECB. Predsa len s programami ako LTRO (long-term refinancing operation), OMT (outright monetary transaction), či SMP (securities markets programme), už máme v eurozóne svoje skúsenosti.

Na druhú stranu tu máme Fed, americkú centrálnu banku, ktorá má pre zmenu bohaté skúsenosti s programom kvantitatívneho uvoľňovania (QE-quantitative easing). Po QE1 a QE2 tú už istú dobu máme QE3. Fed nakupuje dlhopisy a hypotekárne cenné papiere spolu v objeme 85 mld usd každý mesiac. Trhy boli už v septembri v očakávaní tzv. taperingu, teda zníženia objemu nákupov týchto aktív. To neprišlo a všeobecný konsenzus sa preorientoval zo znižovania v septembri, na ponechanie naďalej takto uvoľnenej politiky dokonca až do marca budúceho roka. Problém je hlavne v trhu práce a Fed "nechce nič uponáhľať". 31.januára 2014 sa končí funkčné obdobie terajšieho šéfa Bena Bernankeho a jeho nasledovníčkou by sa mala stať Janet Yellenová. Práve tá sa tento týždeň obhajovala pred senátom USA a zároveň obhajovala túto uvoľnenú politiku. Síce chápe, že Fed nemôže takto fungovať donekonečna, no QE podľa nej zaznamenalo úspech a malo by trvať ešte istý čas, kým bude obmedzené. Preto asi ani v decembri nemôžeme tapering očakávať.

Japonská centrálna banka sa v boji s 15 rokov trvajúcou defláciou v krajine snaží takisto bojovať výrazne uvoľnenou menovou politikou, s cieľom dosiahnuť infláciu na úrovni 2%. Guvernér BoJ Harihiko Kuroda si spolu so svojimi kolegami dáva za úlohu zvýšovať monetárnu bázu o 60 až 70 biliónov japonských jenov ročne.

Ako tak sledujem celý priebeh týchto uvoľnených politík a reakcie finančných trhov na ne, tak sa musím pýtať. Čo budú centrálne banky robiť, ak ich plány nebudú vychádzať? Kam budú schopné zájsť a čo ich to bude stáť? Centrálne banky si svoju moc jednoznačne uvedomujú. Uvedomujú si však aj zodpovednosť, ktorá s touto mocou prichádza? Alebo si ju radšej nepripúšťajú?!